Je málo známym faktom, že prvý relatívne úspešný pokus o ľahkú automatickú pechotnú zbraň datujeme ešte do cárskeho Ruska. Stojí za ním kapitán Vladimír Grigorjevič Fedorov – konštruktér, ktorý predbehol svoju dobu. Jeho dielo dokonca niektorí označujú za prvú útočnú pušku (slávna StG44 vznikla až o mnoho rokov neskôr).
Konštruktér Vladimir Fedorov
Vladimír Fedorov bol osobnosťou s vizionárskym myslením. Už na začiatku 20. storočia považoval opakovacie pušky za zastaralú technológiu. Medzi jeho projekty patrila konverzia opakovacej pušky Mosin-Nagant na samonabíjaciu pušku. Tento pokus bol bohužiaľ neúspešný. Začal teda pracovať na dizajne novej samonabíjacej pušky v štandardnom ruskom kalibri 7,62x54mm R. Pri práci mu asistoval aj známy konštruktér Vasilij Deťarev. Prototypy sa však v testoch ukázali ako nedostatočne spoľahlivé. Fedorov usúdil, že náboj 7,62mmR vyvinutý pre opakovacie pušky nie je vhodný pre samonabíjaciu zbraň. Navrhol preto úplne nový náboj v kalibri 6,5mm.
NOVÝ NÁBOJ
Experimentálny náboj 6,5mm Fedorov
Náboj 6,5mm Fedorov je v porovnaní s 7,62mm R o niečo menší a lepšie prispôsobený automatickým zbraniam. Jeho strela o hmotnosti 8,5 gramu dosahovala úsťovej rýchlosti 860 m/s. Úsťová energia sa pohybovala okolo 3140 J. V roku 1913 prešli Fedorove pušky v novom kalibri testami s dobrými výsledkami. Vývoj napredoval no spomalil ho príchod Prvej svetovej vojny.
AVTOMAT
Fedorov v roku 1915 pôsobil nejakú dobu vo Francúzsku, kde ho zaujali nové pechotné zbrane – konkrétne ľahký guľomet Chauchat. Inšpirovaný touto zbraňou sa po návrate do Ruska rozhodol spraviť zmeny na svojom „Avtomate“. Pôvodnú fixnú nábojovú schránku nahradil odnímateľnými 25-ranovými zásobníkmi a pridal tiež možnosť streľby dávkou. Oproti guľometu Chauchat a podobným zbraniam bol zároveň Fedorov Avtomat omnoho ľahší a umožňoval pohodlnejšiu manipuláciu. Vytvoril tak zbraň, ktorá bola kompromisom medzi guľometom a pechotnou puškou.
Postupujúci front a nepokoje v krajine však vyvíjali na Rusko veľký tlak a možnosti produkcie experimentálnych zbraní a nábojov boli obmedzené. Zavedenie Fedorovho náboja do výzbroje neprichádzalo do úvahy. Došlo preto k rozhodnutiu použiť namiesto neho japonský náboj 6,5mm Arisaka, ktorý sa v Rusku nachádzal v hojných počtoch (Rusi ho od Japoncov nakúpili spolu s puškami Arisaka). Konverzia Avtomatov do tohto kalibru bola relatívne jednoduchá.
Aj po mnohých úpravách bol Fedorov Avtomat mimoriadne komplexnou zbraňou, ktorej výroba bola so zaostalými ruskými technológiami náročná. Vzniklo ich preto len malé množstvo. Pre rolu hlavnej pechotnej zbrane sa však aj tak nehodili, pretože neboli dostatočne odolné a pre správne fungovanie vyžadovali dôkladnú starostlivosť. Mnohé z týchto nedostatkov sa dali pripísať zlej kvalite materiálu, výrobných postupov a streliva. V rukách dobre trénovaných vojakov v špecializovaných oddieloch ale preukázali Avtomaty obdivuhodnú účinnosť.
Vývoj pokračoval aj po októbrovej revolúcii v roku 1917 a nástupe komunistov k moci. Obmedzené zdroje a míňajúce sa zásoby japonských nábojov však nakoniec viedli k zastaveniu produkcie v roku 1925. Celkovo bolo vyrobených len 3200 „Avtomatov“.
Avtomat Fedorov v múzeu Činskej ľudovej revolúcie
ÚTOČNÁ PUŠKA?
Fedorova vízia ľahkej automatickej pechotnej zbrane s nízkym spätným rázom bola skutočne revolučná. Zamýšľaný spôsob použitia sa minimálne v teórii približoval konceptu moderných útočných pušiek. Technicky pod pojmom útočná puška rozumieme samočinné zbrane, schopné streľby jednotlivými ranami aj dávkou, konštruované pre puškový (alebo odvodený puškový) náboj strednej sily. Aj keď Fedorov Avtomat spĺňa prvé dve požiadavky, jeho náboj nemôžeme považovať za náboj „strednej“ sily. Náboje 6,5mm Fedorov aj 6,5mm Arisaka sú síce o niečo menšie ako napríklad 7,62x54mm R, no stále sa jedná o plnohodnotné puškové náboje s pomerne vysokým výkonom.
Charakteristike útočnej pušky nezodpovedá ani používanie Avtomatu v praxi. Jednotky cárskeho Ruska aj červenej armády mali obmedzený rozpočet a vojaci tak k zbrani obvykle dostávali len malé množstvo zásobníkov (niekedy len 1). Prebíjanie tak často realizovali nábojovými páskami. Osvedčená taktika spočívala v nasadení Avtomatu v roli podpornej zbrane – respektíve ľahkého guľometu – pričom najčastejšie bol pridelený dvojici vojakov. Dá sa preto povedať, že plný potenciál Fedorovej zbrane nebol naplno využitý.
Fedorov Avtomat nakoniec skončil ako slepá ulička v histórii zbraní. Významne však ovplyvnil vývoj pechotných zbraní v Rusku. Za útočnú pušku sa síce označiť nedá, no určite môžeme hovoriť o predchodcovi moderných útočných pušiek.